K nemeckej verzii správy / Zur deutschen Fassung
19. január 2006 sa do histórie slovenského letectva zapísal ako čierny deň. V ten deň vzlietli dve lietadlá AN-24 a AN-26, aby priviezli príslušníkov slovenského kontingentu KFOR z Kosova domov. Kým však AN-26 bezpečne dorazil do Košice (Nemecký: Kaschau), nasledujúci AN-24 sa počas pristávania zrútil do kopca nad maďarským územím. Prežil len jeden vojak. Postupujme však postupne.
Lietadlo AN-24, vyrobené v roku 1969 a registrované pod číslom 5605, prešlo poslednou generálnou opravou v roku 2000. Do 19. januára 2006 lietadlo nalietalo spolu niečo vyše 10 900 hodín. AN-24 je dvojmotorové turbovrtuľové lietadlo zo Sovietskeho zväzu, ktoré sa považuje za robustné a spoľahlivé.
Skúsená posádka
Kapitánom lietadla bol 35-ročný Norbert Kumančík, po jeho pravici sedel 37-ročný Miroslav Novák. Tomáš Žipaj bol letovým inžinierom, Róbert Soľava navigátorom a Ondrej Keszi radistom. Ján Hejduk bol na palube ako letecký inžinier vo výcviku. Posádku lietadla doplnil 27-ročný Karol Malatin, technik. V kabíne lietadla mala službu ako letuška 22-ročná Bronislava Gregorovičová. Mladá žena milovala lietanie a dokonca skákala padákom. Celkovo posádku tvorilo 8 ľudí.
Kapitán Kumančík mal celkovú letovú prax približne 1 800 hodín, z toho niečo vyše 430 na AN-24. Prvý dôstojník Novák mal v zápisníku letov približne 1 900 hodín, z toho na AN-24 nalietal približne 150 hodín. Letecký inžinier Tomáš Žipaj sa mohol ohliadnuť za 860 hodinami lietania. Ani ostatní členovia posádky neboli žiadni začiatočníci, takže na tento let bola pridelená skúsená posádka.
43 ľudí na palube
Na letisku v Prištine nastúpilo do lietadla AN-24 34 príslušníkov slovenských ozbrojených síl a jeden civilný zamestnanec slovenského ministerstva obrany. Boli to muži a ženy, ktorí ako vojaci KFOR strávili šesť mesiacov až rok zabezpečovaním mieru na Balkáne a prijali kvôli tomu odlúčenie od priateľov, manželov, manželiek a detí. Spolu s posádkou bolo v lietadle 43 ľudí. Nálada na palube bola dobrá, cestujúci sa tešili na svojich blízkych na Slovensku. Na návrat vojakov sa tešili aj rodiny doma. Napríklad trojročný syn a desaťročná dcéra vojenského policajta Róberta Letka vyzdobili byt balónmi a na dvere napísali: "Vitaj doma, otec!". Ale Lekto sa nikdy nevrátil domov.
Rutinný let
O 17:15 Antonov 24 odštartoval z letiska Priština a nabral kurz na Kosice. Dvojmotorové lietadlo potrebuje na prekonanie približne 670-kilometrovej trasy približne 1 hodinu a 30 minút. Pri stúpaní na sever An-24 najprv preletel nad Kosovom, potom nad Srbskom a Rumunskom a nakoniec vstúpil do maďarského vzdušného priestoru. Ako neskôr potvrdil jediný preživší, očakávanie návratu domov rástlo s každou minútou letu a v kabíne vládla búrlivá nálada.
Chyba navigácie počas nočného vizuálneho letu
Ešte v maďarskom vzdušnom priestore začali piloti Antonova klesať, keďže letisko Košice sa nachádza len niekoľko kilometrov za maďarskými hranicami. Bolo už krátko po 19:00, lietadlo bolo zahalené v úplnej tme, keď opustilo svoju cestovnú výšku a čoskoro prešlo z letu podľa prístrojov na (nočný) vizuálny let po tom, čo posádka pred sebou zbadala svetlá mesta Kosice.
Pri plánovanom priblížení na vzletovú a pristávaciu dráhu 01 letiska Kosice mali piloti letieť ďalej na západ nad rovinatým terénom pozdĺž rieky Hornád, ale kvôli navigačnej chybe sa lietadlo ocitlo oveľa ďalej na východ a smerovalo priamo na pohorie Zempléni-hegység. Muži v kokpite však o tom nemali ani potuchy. Skôr si mysleli, že sa nachádzajú nad rovinatou planinou bez prekážok na prístupe. Neosvetlené kopce, ktoré sa v skutočnosti nachádzali pred nimi, neboli pre mužov v kabíne v tme vizuálne rozoznateľné.
Problémy s radarovým výškomerom
To by samo o sebe nebol problém, pretože posádka mala v zásade nastaviť výškový alarm spojený s radarovým výškomerom na 300 metrov nad zemou, čo by ju včas akusticky a vizuálne varovalo pred zrážkou s terénom, napriek navigačnej chybe, ktorú predtým urobila. Keďže sa však s týmto systémom opakovane vyskytli problémy, posádka ho neaktivovala - posledná šanca vyhnúť sa havárii tak bola stratená, pretože riadenie letovej prevádzky už lietadlo nesledovalo, keďže posádka už predtým prešla do režimu letu za viditeľnosti a priblíženie tak vykonala na vlastnú zodpovednosť. Noc bola jasná, viditeľnosť bola viac ako 10 kilometrov, AN-24 letel pod mrakmi, vietor na letisku fúkal od 030 stupňov rýchlosťou 10 uzlov. O niekoľko minút bude AN-24 vykonávať konečné priblíženie k dráhe 01. Mnohí príbuzní vojakov už v tom čase čakali na letisku a tešili sa, že po dlhom odlúčení budú môcť konečne opäť objať svojich blízkych a osláviť Vianoce. Všetko sa však vyvinulo inak.
Náraz do lesa
Len niekoľko minút letu a niečo vyše 20 kilometrov od letiska Kosice sa AN-24 zrazil, pre pilotov úplne nečakane, vo výške približne 2 300 metrov s lesnatým kopcom Boros, asi sedem kilometrov od maďarskej obce Hejce a 11 kilometrov od slovenských hraníc. Podľa posledných zaznamenaných radarových údajov malo lietadlo v čase nárazu rýchlosť 314 kilometrov za hodinu a rýchlosť klesania približne 1 100 stôp za minútu. Lietadlo An-24 sa pri havárii zrútilo do zasneženého lesa v šírke asi 40 metrov a dĺžke 300 metrov a potom začalo horieť. Bolo 19:37. Lietadlo malo pristáť len o päť až šesť minút neskôr.
Osamelý preživší
Väčšina cestujúcich pri nehode na mieste zahynula. Pôvodne však niekoľko ľudí prežilo, ale všetci okrem jedného z nich zomreli ešte pred príchodom záchranárov. Len 27-ročný Martin Farkaš prežil haváriu dostatočne dlho na to, aby mu mohla prísť pomoc. Farkaš sa bezprostredne po nehode neúspešne pokúsil zavolať záchrannú službu a potom zavolal manželke Michaele, ktorej nehodu nahlásil.
"Všade boli trosky a telá. Z tých, ktoré som videl na začiatku, nikto nejavil známky života. Sadol som si na spadnutý strom tak, aby som bol chrbtom k ohňu. Potom som si spomenul, že mám pri sebe mobilný telefón. Zapol som ho bez toho, aby som vedel, kde sa nachádzame, a keď sa telefón aktivoval, zavolal som na číslo 158, kde nikto neodpovedal. Keďže som mal signál, predpokladal som, že sme na Slovensku, a zavolal som manželke. Manželka bola na ceste do Kosice, niekde pri Branisku, a najprv mi nechcela veriť, keď som jej povedal, že sme mali nehodu s lietadlom. Neskôr to opäť skontrolovala."
Martin Farkaš
O 19:46, teda 9 minút po nehode, bol vyhlásený oficiálny poplach a hoci sa miesto nehody nachádzalo na maďarskom území, na miesto nehody vyrazili aj záchranári zo Slovenska.
"Let bol dobrý, všetci mali dobrú náladu, tešili sme sa na návrat. Po štarte som asi hodinu spal, neskôr som sa zobudil, diskutoval a rozprával sa s ostatnými. [...] Neskôr si už na nič nepamätám. Zobudil som sa do zimy, všade bola tma. Vedľa seba som našla bundu, ktorú som si obliekla. V lietadle sme si vyzliekli bundy, pretože bolo teplo. Okolo seba som počul nejaké výkriky, niečo ako stony, výkriky bolesti. O jeden zo stromov sa opieral preživší, ktorý tiež kričal. Vedľa nej som našiel nejakú bundu, ktorou som ju prikryl, ale jej hlas bol čoraz tichší. Pamätám si to veľmi matne."
Martin Farkaš
Trvalo niekoľko hodín, kým prišli prví záchranári. Noc bola mrazivá, podľa maďarskej polície bolo -18 stupňov, a tak Farkaš nielenže kvôli ťažkým zraneniam bojoval o prežitie, ale hrozilo mu aj zamrznutie. Aby sa zahrial, sadol si vedľa horiacich trosiek. Rozpráva:
"Asi po 2 - 3 hodinách som počul nejaké hlasy a videl som pochodne. Potom som vstal a vyzval ich, aby prišli ku mne. Hovorili však po maďarsky, čomu som nerozumel, a až neskôr ma niekto oslovil po anglicky. Po chvíli prišlo vozidlo, myslím, že to bola Lada-Niva. Posadili ma na sedadlo spolujazdca a odviezli do sanitky, kde ma najprv ošetrili a potom odviezli do nemocnice. Potom si pamätám, že som sa zobudil až na druhý deň ráno."
Martin Farkaš
Muž, ktorý jediného preživšieho v Lade posadil na sedadlo spolujazdca a odviezol ho do sanitky, bol poľovník. O 22:15 hod. bol Farkaš prevezený do nemocnice v Kosice, kde mu lekári okrem iného diagnostikovali lebečno-mozgovú traumu a krvácajúce rany po celom tele.
To, že záchranárom trvalo tak dlho, kým sa dostali na miesto nehody, bolo čiastočne spôsobené tým, že jediná prístupová cesta bola zasnežená. Aj keď záchranári po príchode na miesto pátrali celú noc po ďalších preživších, nikoho nenašli. Niekoľko ďalších cestujúcich v Antonove, ktorí pôvodne haváriu prežili, medzitým buď zomrelo na následky zranení, alebo zamrzlo.
Slovensko v šoku
Havária lietadla AN-24 a smrť mnohých ľudí, ktorí sa vracali domov z mierovej misie, spôsobili celonárodný šok. Od Bratislava (Nemecký: Pressburg) na západe až po Košice (Nemecký: Kaschau) na východe smútila celá krajina spolu s pozostalými rodinami obetí. Slovenská vláda nariadila 24-hodinový štátny smútok.
Trosky lietadla boli vyzdvihnuté a prevezené na Letecká základňa Prešov severne od Kosice na vyšetrovanie nehody. Smútočný obrad sa konal 26. januára 2006 na radnici v Prešove za účasti vtedajšieho slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu, prezidenta republiky Ivana Gašparoviča, prezidenta Maďarska Lászlóa Sólyoma, generálneho tajomníka NATO Jaapa de Hoop Scheffera, ako aj starostu a obyvateľov Hejcí. Slovenský minister obrany Juraj Liška po nehode odstúpil zo svojej funkcie.
Spomienkové podujatie
Tragickú nehodu pripomína niekoľko pamätníkov. Pamätník sa nachádza v mestskom parku v Prištine, ako aj na bývalej základni KFOR v Šajkovaci (obec Podujeva). V októbri 2022 odletelo slovenské ministerstvo obrany s pozostalými po obetiach na palube vládneho lietadla A319 do Prištiny, aby navštívili pamätníky. V Maďarsku, v obci Hejce, sedem kilometrov od miesta nehody, bol postavený pamätník, na ktorom sú uvedené mená 42 mŕtvych.
Tiež v lese na vrchu Boros, kde AN-24 pri havárii preťal smrteľnú brázdu, je pamätník pripomínajúci 42 slovenských vojakov, ktorí boli tak tragicky vytrhnutí zo života len niekoľko minút letu od miesta, kde ich už tak túžobne čakali ich blízki.
Redaktor: NG
Fotografie: Ak nie je uvedené inak: Archiv Austrian Wings
Môžete nás kontaktovať v nemčine, angličtine, slovenčine alebo češtine.